Choď na obsah Choď na menu
 


13. 1. 2017

Samo Chalupka

samo_chalupka.main.jpgSamo Chalupka (* 1812 Horná Lehota — † 1883 Horná Lehota), básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu.

Základné vzdelanie získal doma v Hornej Lehote od otca — učiteľa a kazateľa, od roku 1821 študoval na nižšom gymnáziu v Šajavskom Gemeri, na lýceu v Kežmarku a na gymnázium v Rožňave, od roku 1827 na bratislavskom evanjelickom lýceu. Tu sa stal spoluzakladateľom študentského samovzdelávacieho spolku Společnost česko-slovanská a prispel aj do prvého zborníka bratislavskej mládeže v tridsiatych rokoch, almanachu Plody (1836).

V roku 1830 sa ako dobrovoľník zúčastnil poľského povstania proti ruskej vláde, kde bol ranený. Štúdium dokončil v roku 1834 na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. Ako farár krátko pôsobil v Chyžnom a Jelšavskej Teplici, od roku 1840 až do smrti vo svojom rodisku v Hornej Lehote.

Chalupkovo básnické dielo sa v slovenskej romantickej literatúre vyznačuje viacerými „naj“: považuje sa za neobyčajne ucelené, vyhranené, tvárne jednotné a umelecky vyrovnané; hoci je rozsahom neveľké (tvorí ho dvadsaťpäť básní v slovenčine a desať „českých“ prvotín), kontinuálne sa rodilo v priestore takmer piatich desaťročí; vyniká zvláštnym spôsobom básnickej tvorby.

Zdroj: zlatyfond.sme.sk

 

Samo Chalupka:
Mor ho!

(úryvky)

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, 
ponad vysoké hory, ponad rovné polia; 
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, 
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje: 
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; 
a voj za vojom divým útokom ta letí, 
kde boj na cára bijú tie slovänské deti. 
Husté prachu kúdoly po poli valia sa, 
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa.
A tá naša rodinka, tá slovänská čata, 
už vám je zôkol—vôkol od vrahov obstatá. 
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, 
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, 
ale morí. Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, 
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: 
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: 
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí: 
A čo? Azda tých padlých Slovänov sa bojí?
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí 
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. 
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, 
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša. 
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, 
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. 
A ty mor ho! hoj mor ho! detvo môjho rodu, 
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; 
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: 
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Dielo digitalizoval(i) Internetový server Klasici.sk.
Zdroj: zlatyfond.sme.sk


Samo Chalupka:
Sen

Keď som pásol na poľani,
pozaspal som o svitaní;
slnko horou zasvietilo,
milý môj sen rozplašilo.

Keby vedel, kde to leží,
kam to tá noc ráno beží:
letel by ta ako strela,
vrátiť by sa mi musela.

Zdalo sa mi vo sne, zdalo:
dievča moje ma čakalo,
čakalo ma s pekným pierkom
na záhrade pod večierkom.

A za dvermi na rozluku
podalo mi pravú ruku,
a z tej ruky prsteň zlatý,
na závdavok lásky svätý. 

Zdalo sa mi zase, zdalo:
dievča moje so mnou stálo;
stálo so mnou jedným párom
v božom dome pred oltárom.

A kňaz už nám kľaknúť kázal,
už by nám bol ruky zviazal;
slnko horou zasvietilo,
milý môj sen rozplašilo.

Keby vedel, kde to leží,
kam to tá noc ráno beží:
letel by ta ako strela,
vrátiť by sa mi musela.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Zima. 
Zdroj: zlatyfond.sme.sk


Samo Chalupka:
Branko

Vo Zvolene zvony zvonia,
za Zvolenom Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.

„Prečože to, Branko, prečo:
či si im zavinil niečo?“
„Majú oni do mňa vinu,
ale ja mám do nich inú.

Bulo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si on vo slobode,
ako ryba v tichej vode.

Cudzí zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol;
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.

Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá;
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.

A ja neraz v ťažkom bôli
stál som na vysokej holi:
stál som nad tým pekným krajom
medzi Tatrou a Dunajom.

To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svatá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím. 

I plakali moje oči,
že môj ľud mi je v otroči:
i čakal som — ale darmo,
kto by zlomil naše jarmo.“

A v Bystrici zvony zvonia,
za Bystricou Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.

„Hojže, Branko! Nože ty mne 
nože povedz mi úprimne:
či sa ti krv nebúrila,
keď ti krivda pravdu bila?“

„Hoj, búrila sa krv moja
a hnala ma ta do boja:
hnala ti ma ona, hnala,
ta na hory, ta na bralá.

A od Matry až na Tatry
zasvietili moje vatry:
kto ich videl, vedel, čo je,
a poberal sa do zbroje.

A z hôr a brál junač smelá,
šabľu v pästi, vdol udrela.
Deti slovenského rodu
leteli v boj za slobodu. 

Skvitli dobrí ako kvieťa,
ked ho jarné dni osvieťa:
zlí padali omarení,
ako lísťa v čas jeseni.

Bulo dobre — lež za málo;
Ako Boh dal, tak sa stalo. 
Ľud môj, junač moja padla
a nádeja tvoja zvädla.

Zvädla — ale sa zotaví,
a vykvitne kvetom slávy:
dozrú raz i tvoje časy,
príde víťaz, čo ťa spasí.“

A na Brezne zvony zvonia,
a za Breznom Branka honia:
honia, honia, durným honom,
po doline hore Hronom.

A tamhore vyše mesta
zarúbaná mocne cesta:
bude ti tam, Branko, beda:
tá záruba diaľ ti nedá.

A zlí zlé si našli rady:
postávali poza klady,
i padli naň zhora, zdola,
ako vrany na sokola.

Strelami ho postrieľali,
šabľami ho porúbali,
lež kým Branko hlavu sklonil,
dvanástim on hlavy zronil. 

„Hojže, bože! staň do súdu,
prislúž pravdu môjmu ľudu:
mňa zabila podlá zrada,
slnko moje už zapadá.

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
a okrem tej žiadna iná.

A vy, bratia, tak urobte,
berte šable, jamu kopte:
jamu kopte dohlboka,
hrob mi sypte dovysoka.

Na hrob kameň mi vyvýšte,
moje meno doň mi vpíšte:
nech vie, kto sa naň podíva,
že tam Branko odpočíva.“

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Zima. 
Zdroj: zlatyfond.sme.sk