Choď na obsah Choď na menu
 


2. 7. 2015

Karol Plicka (doplnené)

Karol Plicka (pôvodným menom Karel Plicka) (* 14. október 1894, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko – † 6. máj 1987, Praha, Česko-Slovensko) bol významný slovenský a český výtvarník, fotograf, filmový režisér, kameraman, folklorista a hudobný vedec, patril medzi zakladateľov Akadémie múzických umení v Prahe. Sám sa označoval za muža deviatich remesiel.

Narodil sa v rodine obchodníka. Detstvo prežil vo Viedni a Českej Třebovej. Vďaka svojmu hudobnému talentu bol v rokoch 1899 až 1900 členom speváckeho zboru Wiener Sängerknaben a neskôr sa dokonca dostal až do zboru Dvornej opery vo Viedni. K jeho talentom však nepatrila len hudba, ale aj maľovanie, či fotografovanie. Ani jedna z týchto činností sa však nestala jeho povolaním. Na nátlak rodičov sa stal učiteľom v malom meste.

Na svoje umelecké vlohy však nezanevrel a počas niekoľkých desaťročí svojej umeleckej činnosti vytvoril bohatú zbierku diel z rôznych žánrov. Jeho fotografie dokumentujú život dvoch národov - českého a slovenského. Hoci pochádzal z českej rodiny a časť svojho života prežil v Česku, jeho srdce patrilo aj Slovensku, kam sa často a rád vracal. Na Slovensku je aj pochovaný (na Národnom cintoríne v Martine) a má svoje múzeum. Bol presvedčeným Čechoslovákom a umelcom oboch krajín.

Pôvodne sa mal stať huslistom, dokonca hrával vo Viedenskej dvornej opere. Bol aj malomeštiackym učiteľom a tým splnil priania svojich rodičov. Najprv učil v Úpici a potom v Novom Meste nad Metujou. Od roku 1924 pôsobil ako referent národopisu v Matici Slovenskej. Založil tu archív dokumentárnej fotografie. Zaoberal sa však aj filmom (od roku 1926 využíva na svojich cestách aj kameru).

Roku 1938 sa stal spoluzakladateľom filmového odboru na Umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Jeho kariéra bola prerušená začiatkom 2. sv. vojny, keď sa musel vrátiť späť do Prahy, kde sa stal zamestnancom Štátneho fotografického ústavu. Začína fotografovať Prahu, aby ju zachoval pre ďalšie generácie. Podľa Martina Slivku opustil Slovensko pre vypätý nacionalizmus, ktorý urážal jeho rodinu.

Po vojne sa vracia späť na Slovensko a vychádza jeho kniha Slovensko vo fotografiách Karola Plicku (1949). Zakladá filmovú fakultu AMU v Prahe, v ktorej bol prvým dekanom. Roku 1974 vydáva publikáciu Československo (roku 2004, k 110. výročiu jeho narodenia, bola kniha opätovne vydaná v Poprade). Roku 1988 bolo Prónayovskej kúrii v Blatnici otvorené jeho múzeum.

Za svoju tvorbu dostal v roku 1968 titul Národný umelec.

Plicka bol etnograf i hudobný vedec. Je autorom viacerých obrazových publikácií o Slovensku. Prechovával hlbokú lásku k slovenskému folklóru a bol jeho úprimným obdivovateľom. Jestvujú mnohé zápisy slovenských ľudových piesní, ktoré nahral a zapísal pri svojich viacerých návštevách slovenských obcí. Napr. o piesňovom bohatstve Čičman azda neexistuje ucelenejšia monografia, ako tá, ktorú vydal Karel Plicka. Tiež piesne Záhoria zachytil v knihe Eva Studeničová spieva.

Film Po horách, po dolách (1928) získal zlatú medailu na výstave fotografického umenia vo Florencii. Jeho najznámejší film Zem spieva (1933) bol hodnotený dokonca ešte vyššie, pretože na festivale Biennale (1934) získava pohár mesta Benátok. Plicku začali porovnávať s Machatom. Roku 1935 šiel dokonca nakrúcať do Prahy.

V roku 1940 mu vyšla kniha s názvom Praha vo fotografii Karola Plicku.

Zberateľská činnosť
Už v 20. rokoch 20. storočia sa stal v umeleckých kruhoch známou zberateľskou osobnosťou. Zapisoval texty aj melódiu slovenských a českých ľudových piesní, zbieral rozprávky, detské hry, porekadlá, obrázky, fotografoval našich predkov, kroje, ľudovú architektúru, prírodu a iné poklady civilizáciou vytláčanej ľudovej kultúry. Objavil niekoľko typov východoslovenských piesní a pre budúce generácie zachránil vrchovské piesne. Dokázal, že „antické“ stupnice slovenských ľudových piesní sú domáceho pôvodu a pochádzajú od pastierskych píšťal. Stal sa tak vlastne zakladateľom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne.

Začiatkom 80. rokov 20. storočia vznikla na pôde Slovenského národného múzea v Martine myšlienka založiť fond ľudovej kultúry. Priekopníkmi tejto myšlienky boli okrem Karola Plicku, jeho žiak prof. Martin Slivka, etnografka a fotografka Ester Plicková a Igor Krištek, vtedajší riaditeľ múzea. Najväčšiu časť tohto fondu tvoria diela Karola Plicku.

Fotografia a film
Plickovo fotografické dielo je v mnohých smeroch jedinečné, hlavne svojím množstvom. V každodennom živote našiel Plicka monumentalitu i vznešenosť človeka a krajiny. Jeho obrazy sú poňaté lyricky, majú atmosféru. Človek na jeho fotkách je dokonalý. Nie skutočný, ale skoro až by sa dalo povedať nadprirodzený v tom svojom prostredí. Ako sám Plicka povedal, keď prešiel k filmu, vlastne prečo: „Línii hudobnej nezodpovedá statická fotografia. Až film špeciálne zvukový film mi umožnil vyjadriť sa, aby som povedal, harmonicky vo všetkých zložkách po stránke melodickej a zvukovej vôbec. To platí i po stránke výtvarnej a rytmickej.“ Dalo by sa povedať, že film ho očaril viac. Avšak jeho plány sa nikdy nepodarili zrealizovať, pretože v tej dobe nebolo a Slovensku ustanovizne, ktorá by sa o to zaujímala okrem matice Slovenskej. Plánoval nakrútiť najmenej dva filmy, pričom jedným z nich bolo Pastorale, deň pastierskych detí na úbočiach a tým druhým Dvanásť bielych sokolov (film o Jánošíkovi, opierajúci sa o ústnu ľudovú tradíciu). Neskôr sa, ale zúčastňuje na nakrúcaní Jánošíka a do hlavnej role je obsadený jeho herec Paľo Bielik. I keď natočil viacero filmov, k jeho najlepším sa radí film Zem spieva. O tomto filme sa vraví, že je jedinečný v štyroch svojich zložkách a to scénaristicko-réžijnom spracovaní námetu, v strihovej skladbe, v dokonalej fotografii a hudbe. Tým najlepším však zostáva, že tieto štyri zložky veľmi dobre do seba zapadajú. Film nemá osobitú líniu, ale vo svojej vnútornej skladbe, zvláštnej svojim spôsobom ju ani nepotrebuje. Hlavným hrdinom je sám život. A tento rytmus života v básnickom uchopení je celým nosníkom tohto filmu. Príroda tu nie je len kulisa, ale samotná súčasť celého života, a tento život z nej navyše aj pramení. „Právom sa vraví o Plickovi, že po Mánesovi, po druhý raz objavil vrodenú noblesu, ušľachtilosť, večnú mladosť večný život slovenského ľudu,“ Baran, L. (Význam filmu pro národopisné studium. Český lid VI, č. 1-2). Tento film stál pri vzniku zvukového filmu u nás. Časom sa začal viac sústrediť na fotografovanie, s ktorým síce nedosahoval mimoriadne úspechy, ale má pre nás nepredstaviteľnú hodnotu. I keď fotky boli aranžované, máme aj tak jedinečnú možnosť pozorovať ľudový odev minulosti našich predkov. Fotil všetko, ako som už spomínala predtým jeho fotografie sú dokonalé. Veď ako môže niekto pracovať na poli a byť úplne čistý a mať na sebe svoje najlepšie šaty? Viac uprednostňujem fotografie Prahy, ktoré sú jednoduché bez prikrašľovanie a hlavne samé sebou. Sú dokonale strohé. Ich dojem ešte umocňuje, že sú čiernobiele. Zobrazujú Prahu pred vojnou v celej jej kráse, teda tie najkrajšie pamäti hodnosti boli povyberané. Treba však dodať, že všetky jeho fotky sú jedinečné, že zachytávajú niečo úžasné. Niečo tak veľkolepé sa tu už dlho neobjavilo, možno to však bude aj tým, že všetci, čo fotili po ňom sa snažili zachytávať reálnejšie, skutočný život. Na začiatku vydal viacero zbierok svojich fotografii. Časť z nich je uverejnená v múzeum v Blatnici, i keď Plicka v tejto obci nikdy nebol. V tomto múzeu sa okrem fotografií nachádzajú aj fotografické prístroje, ktorými fotil. Máme možnosť na nich vidieť ako si niektoré prispôsoboval svojim potrebám a ako technika od tých dôb pokročila.

Filmová tvorba
V druhej polovici 20. rokov 20. storočia dostal Plicka od prezidenta Masaryka filmovú kameru. Vďaka vytríbenému umeleckému cíteniu vzniklo niekoľko filmov, ktoré dokumentujú Plickove zberateľské cesty. Vrcholom jeho filmovej činnosti je celovečerný dokument Zem spieva. Je to óda na tradičný život ľudu nielen slovenského či českého, ale európskeho. Film dostal ocenenie v Benátkach.

Plicka založil v roku 1938 na Škole umeleckých remesiel v Bratislave kurz kinematografie. Išlo o prvú filmovú školu v Česko-Slovensku. V dôsledku politického vývoja však kurz v roku 1939 zanikol. V roku 1946 sa Plicka stal spoluzakladateľom FAMU v Prahe, na ktorej pôsobil ako profesor a dekan.

Fotografická tvorba
Plicka od začiatku svojich výprav za ľudovou kultúrou dokumentoval krajinu a ľudí pomocou fotoaparátu. Jeho fotografie však nie sú len dokumentáciou, ale sú to umelecké diela, z ktorých dýcha hlboký vzťah k fotografovaným objektom.

Fotografická tvorba Karola Plicku odráža zmeny počas siedmich desaťročí. Zbierka obsahuje bohatý fond dokumentačných fotografií Prahy, Čiech a Moravy, jedinečné zábery slovenskej krajiny a architektúry. Plicka však nefotografoval iba prírodu a domy. Na jeho fotografiách nájdeme ľudí vo chvíľach sviatočných, odetých v slávnostných krojoch, na priedomí, na lúkach, pri prácach na poli, či pred kostolom. Z každej tváre na fotografii dýcha na nás osud človeka. Plicka s obľubou fotografoval deti. Podarilo sa mu zachytiť ich spontánnosť a temperament. Fotografie s detskou tematikou sa vyznačujú pohybom.

Piesne
Robil z nich tiež záznamy a za vrchol považoval štylizovaný zápis ľudovej piesne filmom. Nikdy sa mu to však nepodarilo práve preto, že tu nenašiel pochopenie. Jediný film, ktorý sa ňou zaoberal sa volá Večná pieseň (1941). Tento film ukazuje prostredie, v ktorom je ľudová pieseň česká a moravská. Jej hodnotu porovnáva, či skôr dáva do vzťahu s modernou piesňou, ktorá sa pre chytľavý rytmus a bezduché slová stáva veľmi populárnou medzi ľuďmi. Plicka nikdy nechcel pieseň uchovať ako archívny dokument. Tvrdil, že má byť majetkom celonárodným, hoci i v inej forme. Zachránil vrchovské piesne. Dokázal, že „antické“ stupnice slovenských ľudových piesní sú domáceho pôvodu a pochádzajú od pastierskych píšťal. Stal sa tak vlastne zakladateľom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Karol_Plicka


Karel Plicka zachytil našu krajinu ako nik iný: Krásu jeho Slovenska milujeme dodnes!

Slovensko, aké máme radi. Pekné, majestátne, bohaté na tradície, kde žijú usmievaví a hrdí ľudia odetí v krojoch. Radi veríme, že také bolo, a nádejame sa, že aspoň sčasti niečo z tejto idyly prežilo dodnes.
Takéto pocity v nás vždy vyvolajú staré čiernobiele fotografie Karla Plicku. Tomu sa možno v poslednej chvíli podarilo zvečniť obraz starého Slovenska. Je paradoxom, že krásu slovenského folklóru a tradícií svojou tvorbou najviac oslávil český fotograf. „On sám sa však cítil Čechoslovákom, bol to klasický masarykovec. Nevadilo mu, že Slováci mu hovorili Karol, hoci sa volal Karel,“ upozorňuje Plickov syn Ivan (85). Pri pohľade na Plickove fotky sa ani nechce veriť, že také malebné to u nás kedysi bývalo.

Mnohí si preto myslia, že jeho zábery tancujúcich dievčat či švárnych junákov v krojoch nezachytávajú pravdivú realitu, ale sú zinscenované. „Sám Plicka sa vyjadril v tom zmysle, že na Slovensko prišiel v čase, keď bola ľudová kultúra u nás na vrchole. On mal ľudí nafotených v krojoch skrátka preto, lebo sa tak na Slovensku v tom čase naozaj chodilo po dedinách, do kostola, na pole...“ vysvetľuje teoretik fotografie Marián Pauer, ktorý je autorom najnovšej knihy o tomto legendárnom fotografovi a filmárovi.

Začalo sa to piesňami
Plicka, ktorý sa narodil vo Viedni a žil v Čechách, sa na Slovensko vybral v roku 1924. Krátko po vzniku republiky panoval v českej inteligencii čulý záujem o kultúru menšieho bratského národa. „Do Matice slovenskej prišiel s tým, že bude zbierať ľudové piesne. A zozbieral ich vyše 44 000!“ hovorí Pauer. A ako tak Plicka chodil po Slovensku, počúval krásne ľudové piesne, tak začal aj fotografovať, lebo to bol jeho ďalší koníček.

Z jeho fotografií Matica najprv vydávala pohľadnice a v roku 1937 mu vyšla prvá kniha s názvom Slovensko. Predtým však vznikli aj jeho prvé dokumentárne filmy vrátane veľkofilmu Zem spieva (1933), ktorým vzdal azda najkrajší hold slovenskému folklóru. Koncom 30. rokov v Bratislave tiež založil prvú filmovú školu v Československu.

Zlatá Praha
Po násilnom rozdelení republiky musel Plicka zo Slovenska odísť. Namiesto folklóru začal fotografovať krásy stovežatej Prahy. „Pustil sa do usilovného fotenia pamiatok, lebo sa obával, že by mohli byť počas vojny zničené. Chcel ich zachovať aspoň obrazom,“ tvrdí Pauer. A tak, čo dal nám svojou knihou Slovensko, to dal Čechom v roku 1940 knihou Praha. V tých pohnutých a ťažkých časoch sa obrazová publikácia stala symbolom odporu proti nacistickému bezpráviu.

Plicka však nezabudol na svoje milované Slovensko a vrátil sa sem už krátko po skončení vojny. „Povedal mi, že v roku 1945 bol prvým Čechom, ktorý prišiel na Slovensko. Doviezli ho na džípe z Viedne. Jeho to na k nám stále veľmi ťahalo, mal tu rozpracované projekty, ako napríklad fotografovanie Levoče či Spiša.“

Vrátiť sa k folklóru, ako ho zvečnil pred vojnou, už bolo nemožné. „Ten ozajstný folklór po vojne zmizol a on nemal záujem o taký ten umelecký folklór, ako prežíva dodnes,“ vysvetľuje Plickov syn Ivan. Dodnes spomína na to, ako mal otec zorganizovanú prácu, hoci na fotografické výpravy svoje deti nebral. „Chodil iba so svojím asistentom, ktorého si platil a ktorý mu pomáhal s dopravou všetkej techniky. Otec nevedel šoférovať a nemal auto.“

Dar Slovensku
Plickovo meno bolo aj za socializmu silnou značkou. Až na to, že komunisti zakázali jeho dokument Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi (1937), lebo bol o emigrantoch, vážnejšie problémy s režimom nemal. „A to napriek tomu, že nikdy nebol v komunistickej strane a nezapredal sa. Režimu nijako nepodliezal, to skôr oni jemu, lebo mal také silné meno. Spravili z neho dokonca národného umelca,“ hovorí Ivan Plicka, ktorý sa rád vracia k otcovým fotografiám. „Môj otec spravil Slovensku ohromnú službu, ktorú ocení až história. To nemá žiaden národ na svete, aby niekto takto zachytil jeho miznúcu kultúru doslova v poslednej chvíli,“ dodáva Plickov syn.

Zdroj: https://www.cas.sk/clanok/397530/karel-plicka-zachytil-nasu-krajinu-ako-nik-iny-krasu-jeho-slovenska-milujeme-dodnes/

Foto:

ef1.png

ef2.png

ef3.png

ef4.png

ef5.png

ef6.png

Zdroj 6x foto: https://www.cas.sk/clanok/397530/karel-plicka-zachytil-nasu-krajinu-ako-nik-iny-krasu-jeho-slovenska-milujeme-dodnes/

Video:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=0WVJUA6N738